Červenec 2008

Dan Brown pôjde kvôli Da Vinciho kódu pred súd

28. července 2008 v 14:20 | Star archív |  Da Vinciho kód
Dan Brown, autor svetového bestselleru Da Vinciho kód, bude musieť čeliť multimiliónovej žalobe. Autora obviňujú z toho, že jeho kontroverzný príbeh je plagiátom 24 rokov starého diela Svätá krv a svätý grál, ktorého základné elementy protiprávne použil vo svojej knihe. So žalobou, ktorú podali autori spomínanej odbornej publikácie Michael Baigent a Richard Leigh, sa bude najvyšší civilný súd v Anglicku zaoberať už v pondelok.
Podľa informácií britského denníka The Times sa obaja žalobcovia snažia získať odškodnenie vo výške 10 miliónov libier (540 mil. Sk). Podľa britského práva by však bolo príliš komplikované zažalovať autora ako fyzickú osobu, preto sa poškodená strana rozhodla, že žalobu vznesie voči Brownovmu knižnému vydavateľstvu Random House. Procesu sa bude musieť autor zúčastniť ako svedok.

Ak by súd uznal žalobu za oprávnenú, neznamenalo by to len zákaz ďalšieho predaja knihy Da Vinciho kód, ale ohrozilo by to aj májovú kinopremiéru rovnomenného hollywoodskeho filmového spracovania.

Kedy sa však 41-ročný spisovateľ, momentálne žijúci v americkom štáte New Hampshire, objaví pred súdom, je zatiaľ nejasné. O Danovi Brownovi je však známe, že sa len veľmi nerád ukazuje na verejnosti.

Kto to vlastne je Dan Brown?

28. července 2008 v 14:16 Da Vinciho kód
Dan Brown je najstarším synom stredoškolského profesora matematiky Richarda Browna, ktorý v roku 1989 získal tzv. Prezidentskú cenu ako najlepší stredoškolský učiteľ matematiky v štáte New Hampshire, a profesionálnej hudobníčky, zaoberajúcou sa sakrálnou hudbou. Narodil sa 22.júna 1964 v Exeteri, štát New Hempshire v USA. Má dvoch mladších súrodencov - sestru Valériu a brata Gregoryho. Dan, i jeho súrodenci, vyštudovali elitnú, internátnu strednú školu Phillips Exeter Academy, kde jeho otec učil od roku 1962, 35 rokov, až do odchodu do dôchodku v roku 1997. Po jej absolvovaní v roku 1982 sa zapísal na vysokú školu Amherst College v Massachusetts , kde bol aj členom bratstva Psi Upsilon Fraternity. Potom študoval históriu umenia na University of Seville v Španielsku. Po ukončení štúdia sa odsťahoval do Los Angeles, kde sa snažil uchytiť ako hudobný skladateľ a hudobník, avšak bez väčšieho úspechu. Roku 1993 sa vrátil do New Hampshire, kde začal učiť angličtinu na svojej bývalej škole Phillips Exeter Academy a v Lincoln Akerman School v Hampton Falls. Popritom sa zaujíma o kryptografiu.
V roku 1996 ho jeho záujem o rôzne druhy kódov a utajené vládne organizácie priviedol k napísaniu jeho prvého románu "Digitálna pevnosť", (Digital Fortress), ktorý bol vydaný aj v elektronickej forme a rýchlo sa stal najlepšie predávanou elektronickou knihou v USA. Na pozadí Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) zobrazil tenkú čiaru medzi osobným súkromím a národnou bezpečnosťou. Na túto tému úspešne nadviazal aj v románe "Bod klamu" (Deception Point) sústreďujúc sa na morálku v politike, národnú bezpečnosť a tajné technológie.
Prostredie, v ktorom vyrastal a kde sa prelínala moderná veda s náboženstvom, bolo bezprostredným námetom románu "Anjeli a démoni" (Angels and Demons), kde veda reprezentovaná švajčiarskym výskumným ústavom (CERN) sa dostáva do konfliktu s náboženstvom reprezentovaným Vatikánom. V súčasnosti pracuje na sérii románov o Robertovi Langdonovi, profesorovi ikonografie a náboženského umenia na Harvarde, ktorého predstavil v knihe "Anjeli a démoni". Jeho druhá kniha z tejto série "Da Vinciho kód" (The Da Vinci Code) dosiahla nebývalý úspech, keď sa súčasne stala číslom jedna v zozname bestsellerov.
Dan Brown je často kritizovaný za prekrútené, niekedy až vymyslené podanie dejín v jeho niektorých románoch. Obsahujú niekoľko historických a náboženských nepresností. Aj keď sú tieto romány fikcie, neobsahujú žiadne varovanie, že nie celkom pravdivo zobrazujú históriu. V dôsledku toho môžu byť čitatelia dezinformovaní o skutočných historických faktoch.

Osah knihy Da Vinciho kód

28. července 2008 v 11:58 Da Vinciho kód
Kniha Da Vinciho kód od Dana Browna ma veľmi zaujala. Ide nielen o mimoriadne napínavo vyrozprávaný príbeh, ktorý prečítate jedným dychom a nebudete chcieť pustiť z ruky, ale aj o množstvo historických poznatkov, ktoré sú v knihe zaznamenané. Veľa som sa naučila o Da Vincim a jeho záhadbých dielach. O symboloch, znameniach a rôznych náboženských spokloch.
Pravda, nie všetkému z tejto knihy verím. Nielen preto, že som vychovávaná v duchu rímskokatolíckej cirkvi, aj keď do kostola nechodím a modlila som sa naposledy za výsledok hokejového zápasu. Niekteré veci sa mi zdajú pritiahnuté za vlasy a kvôli jedenej knihe nezmením moje doterajšie presvedčenie a vieru.
Veľmi by ma zaujímalo, aký máte na túto knihu názor vy. Tí, ktorí ste ju čítali, mi iste dáte zapravdu, že ide o mimoriadne zaujímavú knihu a nad mnohými vecami ste sa po jej prečítaní zamysleli. Či už ste pokrútili hlavou a knihu odložili naspäť do police, alebo ste našli zmysel vo všetkom a uverili ste "faktom" uvádzaným v knihe, isto nejaký názor máte. Veľmi ma zaujíma.
A o čom je vlastne celá kniha Da Vinciho kód?
Príbeh sa začína vraždou Jacquesa Sauniera, kurátora múzea v Louvri, o ktorom sa neskôr dozvieme, že je členom tajného bratstva, ktorého členmi boli v minulosti také osobnosti ako Isaac Newton, Victor Hugo, Leonardo da Vinci či Jean Cocteau. Úlohou Priorstva Sionu bolo chrániť dávne tajomstvo, dokumenty, ktorých sa cirkev bojí možno najviac na svete.
K objasneniu jeho vraždy prizve kapitán Bezu Fache spisovateľa a odborníka na piktogrami Roberta Langdona, ktorý sa práve nachádza v Paríži a ktorého meno bolo v Saunierovom zápisníku. V noc, keď kurátora zabili, sa mal totiž stretnúť s Langdonom.
Sauniere pred smrťou vykonal pár rituálov, ktorými chcel naznačiť niečo, na čo nemohla prísť polícia a ani Langdonovi nebolo všetko jasné. Sauniére totiž na podlahu napísal číslice, poprehadzovanú Fibonacciho postupnosť. Okrem toho tam nechal nejaksný odkaz.
O, Draconinan devil!
Oh, lame saint!
Tento záhadný odkaz nikomu nič nevraví, ani Sophie Neveuovej, ktorá príde z kryptografického ústavu a rozlúšti Fibonacciho postupnosť.
Sophie polícii zatají, že Sauniere bol jej starým otcom, s ktorým sa desať rokov nevidela a nerozprávala pre niečo, čo v minulosti videla. Ale pár hodín pred starkého smrťou jej zavolal a upozornil ju na hroziace nebezpečenstvo.
Sophie Neveuová odviedla Langdona a vysvetlila mu, že kapitán Bezu Fache ho neprivolal pre to, že potrebuje pomoc s prípadom. Chcel sledovať jeho reakciu, ktorá by mu potvrdila či je vinný, alebo nie. Sauniere totiž pod Fiboncciovou postupnosťou a dvoma riadkami textu, ktorý nedával zmysel, napísal ešte niečo. Sophie ukázala Langdonovi pôvodný text, ktorého posledný riadok Bezu Fache pred Langdonovým príchodom zmazal. Bolo tam napísané...
P.S. Vyhľadaj Roberta Langdona.
Polícia si teda celkom oprávnene myslela, že za Saunierovou smrťou stojí Langdon, ktorého meno Sauniere napísal na dlážku. Sophie však Robertovi vysvetlí, že P.S. znamená Princezná Sophie. Tak ju volal starý otec, u ktorého vyrastala, pretože jej rodičia, stará mama a brat zahynuli pri autonehode. Odkaz na zemi bol teda celý pre ňu.
Ukáže Langdonovi sledovací čip, ktorý má vo vrecku a ktorým ho polícia monitoruje. Vysvetlí mu, že musí uniknúť a ona mu v tom pomôže. Nedá sa povedať, že by bol Langdon týmto nápadom dvakrát nadšený, no Sophie mu vysvetlí, že kým by sa objasnila jeho nevina, strávil by zbytočný čas vo väzení, ktorý môžu využiť na rozlúsknutie starkého odkazu. Sophie chce Langdona dostať do bezpečia americkej ambasády.
Sophie teda oklame políciu a sledovací čip odhodí v kocke mydla na nákladné auto, aby ním odlákala policajtov, ktorý sa za ním vyberú. Spoločne s Langdonom sa potom vyberú k autu, keď tu Langdona čosi napadne...
Vrátia sa do galérie a zamieria k obrazu Mony Lisy od Leonarda da Vinciho. Langodonovi sa ototiž podarí rozlúsnuť tajomné dva riadky textu.
O, Draconian devil!
Oh, lame saint!
Znamená to istá ako:
Loenardo Da Vinci!
The Mona Lisa!
A naozaj! Bol tam odkaz, ktorý mal Sophie odkázať na vedľajší obraz Madona v skalách. Za ním bol prilepený nejaký kľúč. Zvláštnejší ani Sophie ani Langdon v živote nevideli.
Vydajú sa teda na cestu. Sophie chce Langdona za každú cenu odviesť do bezpečia, ale v tomto im zabráni polícia, ktorá ich prenasleduje na každom kroku. Odvezú sa teda na miesto, ktoré bolo napísané neviditeľným perom na kľúči. Do Zurišskej depozitnej banky.
Tu sa podľa všetkého nachádza Saunierov trezor. Majú kľúč, no nemajú číslo účtu. Nakoniec však prídu na to, že Sauniere vo svojej genialite ani nemohol byť dokonalejší. Číslom účtu bola totiž Fiboncciova postupnosť, ktorú rozhádzanú napísal na podlahu v Louvri. Spoliehal sa na to, že to jeho vnučka rozlúšti. Odmalička jej totiž priprovoval rôzne hlavolamy a pentagramy, ktoré Sophie s radosťou riešila.
V trezore sa nachádza kryptex. Langdom o tom nikdy nepočul, no Sophie áno. Vyrábal ich jej starý otec. Bola to akási skrinka, ktorá sa dala otvoriť len keď ste zadali päťmiestny kód. No nevyplatilo by sa rozbíjať ju, pretože dnu bola väčšinou nádobka s octom, ktorá krehký pergamen rozožrala a zničila. Neostávalo vám teda iné, iba rozlúštiť kód.
No polícia sa dozvie o ich vniknutí do depozitnej banky. Chytili by ich, ale jej majiteľ a starý Saunierov priateľ Vernet im pomôže von a na obrnenom vozidle ich odvezie ďaleko od banky. Potom však akosi zmení plán a vyžaduje, aby mu kryptex vrátili naspäť a vydali sa polícii. Odmietnu, odzbroja Vernta a ukradnú auto.
Odvezú sa k Langdonovmu priateľovi, Leightovi Teabingovi, veľmi bohatému angličanovi, ktorý celý svoj život zasvätil hľadaním grálu a záverového kameňa. Mapa ku grálu, alebo záverový kameň sa totiž nachádza pravdepodobne v kryptexe.
Teabing ich srdečne privíta, keď sa dozvie, o čo im ide. Ukážu mu kryptex a vyrozprávajú príbeh o Saunierovi a ostatných troch strážcoch tajomstva, ktorý boli tejto noci zavraždení. Teabing im vyrozpráva všetko o grále a jeho teórii o obraze posledná večera, na ktorom podľa neho po Kristovej pravici nesedí Ján, ale Mária Magdaléna, Ježišova manželka, ktorú cirkev celé stovky rokov očierňovala a zatracovala. Bála sa totiž odhalenia a po mnohé roky zatracovala posvätné ženstvo, ktoré Ježiš pravdepodobne uznával a ktoré bolo hlavnou mantrou aj Priorstva Sionu. Sophia tomu veľmi veriť nechce, ale všetky fakty, ktoré jej Teabing odhalí, ju nakoniec presvedčia.
Z debát ich ale vyruší vlamač, ktorý sa dostane do domu a pokúsi sa ukradnúť kryptex. Je to Saunierov vrah a vrah ostatných troch strážcov tajomstva, ktorí ho oklamali o skutočnom mieste, kde je grál skrytý. Tajomný Učiteľ mu však dá typ.
Langdonovi, Teabingovi a Sophie sa podarí Sílasa, ako sa albínsky vlamač volá, spacifikovať. Vtedy zistia, že ide pravdepodobne o člena Opus Dei, odnože katolíckej cirkvi, ktorá svojim členom prikazovala fyzicky sa trestať a prísne dodržiavať všetky Božie zákony.
No v tej chvíli sa do domu dostanú aj policajti, ktorý vystopovali obrnené auto na prepravu bankoniek a prišli až do Teabingovho domu.
Teabing spolu so svojím komorníkom Rémym ich však dostane do bezpečia. Odvezú sa na letisko, kde stojí Teabingovo súkromné lietadlo a odvezú sa do Anglicka, jeho domoviny, kde sa pravdepodobne nachádza grál.
Počas letu sa im podorí otvoriť krytex. Heslo je SOFIE, múdrosť, no otvorenie ich neprivedie oveľ bližšie k pravde. Dnu sa totiž nachádza ďalší, čierny, menší kryptex. A ten sa im tak ľahko otvoriť nepodarí.
Na letisku ich už čaká polícia, ktorý už stihol z Francúzska spacifikovať Bezu Fache, ale Teabingovi sa ich znovu podarí zachrániť. Prepašuje ich do svojej pristavenej limuzíny a odvezú sa k Templárskemu chrámu, miestu, kde sa podľa Teabinga nachádza kľúč k otvoreniu čierneho kryptexu.
Nič im tam ale nepomôže. Kým oni dumajú o sochách, nachádzajúcich sa v chráme, v aute zatiaľ Rémy odviaže Sílasa a spolu pôjdu do chrámu, kde sa pokúsia ukradnúť kryptex a unesú Teabinga. Sílasovi by sa to však bez Rémyho pomoci nepodarilo, a tak sa musí ukázať, hoci mu to učiteľ kategoricky zakázal. To, že sa ukázal, však robiť naozaj nemal. Učiteľ pochopil, že Rémy si pre svoju chybu spečatil osud a bude ho musieť zabiť. Tak sa aj stalo. Mal by sa zbaviť aj Sílasa, ale ten mu zatiaľ nevadí, keď že nepoznal jeho identitu. Rémy ju poznal.
Učiteľ ukradne kryptex a ide do Westministerského paláca, tam, kde je skutočný kľúč k otvoreniu kryptexu. Medzitým Bezu Fache pochopí, že Lengdon je nevinný, ale ten sa so Sophiou nechcú dať ešte chytiť. Nakoniec aj oni prídu na to, že kľúč k otvoreniu krytexu, ktorý nemajú sa nachádza vo Westministeri. Vydajú sa tam a natrafia tam na odkaz, ktorý je pri soche Isaaca Newtona. Že únoscovia Teabinga sú na tom istom mieste ako oni a majú sa pobrať do zadnej miestnosti, ak ho chcú zachrániť. Poberú sa teda tam a naozaj natrafia na Leighta Teabinga. No nevyzerá ako obeť únosu, práve naopak. Teabing zinscenoval svoj únos. On bol Učiteľ. On využil cirkev Opus Dei na docielenie svojho diabolskeho plánu a zlikvidoval Rémyho, svojho komorníka, ktorý poznal jeho identitu a mohol by byť preňho nebezpečný.
Žiada od Langdona pomoc pri rozlúštení krytexu, aby mohli spoločne celému svetu odhaliť pravdu. Pravdu, ktorú malo odhaliť priorstvo, ale neurobilo tak ani v novom tisícročí. Teabing sa teda všetko rozhodol vziať do vlastných rúk. Langdom mu odmietne pomoc a kryptex zahodí. Teabing skoro zomrie od strachu a sklamania, že dôkaz, ktorý by ľudstvu otvoril oči, že rozbitý. Netuší, že Langdon medzitým našiel správne heslo. APPLE, alebo jablko, ktoré zjedla Eva a tým na ľudstvo uvrhla dedičný hriech.
Teabinga zatkne polícia. Sílas umrie od žiaľu za svojim milovaným kňazom Aringarosom, ktorému vzial život, pretože vystrelil a netušil, že strieľa do biskupa, ktorý mu pred mnohými rokmi zachránil život a ukázal mi vieru, ktorej sa Sílas tak pevne držal a v ktorú veril.
No biskup Aringarosa prežije a dúfa, že Sílas, ktorý sa chcel ísť pomstiť Učiteľovi za to, že oklamal nielen jeho ale aj Aringarosu, pred smrťou Učiteľovi odpustil a zomrie v pokore.
Langdon a Sophie sa vyberú do kaplnky Rosslyn, ktorá je plná znamení a piktogramov. Sophie si spomenie, že na tomto mieste už bola so starým otcom. Chlapec, ktorý ich po kaplnke sprevádza, je jej brat a žena, ktorá ho vychovávala a ktorá spravuje kaplnku jej stará mama. Dozvie sa všetko o svojej rodine. Pri záhadnej autonehode zomreli len jej rodičia. Sauniere to ale zariadil tak, že nahlásil smrť aj svojej ženy a vnuka. Tí si zmenili mená a žili tu, v Anglicku. Sauniere vychovával Sophie vo Francúzsku a ochraňoval ju spolu s Pirorstvom, pretože Sophie spolu so svojim bratom sú priamymi potomkami Ježiša a Márie Magdalény. Priorstvo sa domnievalo, že cirkev by ich celkom rada zlikvidovala a tak na nich dlhé roky dohliadali.
Takto sa teda končí celý príbeh. Grál síce nie je v kaplne Rosslyn, ale Langdon jeho skrýšu skutočne objaví. Nachádza sa v Louvri, pod sklenou pyramídou pri vchode. Grál, čiže pozostatky Márie Magdalény sú navždy uložené v lesku umeleckých diel.
Čo si teda myslíte o tejto knihe? Čítali ste ju a tiež ste sa nad mnohými vecami zamysleli? Veľmi by ma potešilo, keby sa mi niekto, kto túto knihu čítal, ozval, rada by som prebrala niektoré časti. Tým, ktorí ju nečítali, ju vrelo odporúčam. Je len na nich, ako ju vezmú. Ja som ju brala hlavne ako napínavý príbeh s niektorými veľmi zaujímavými poznatkami, ale čo si o nej myslíte vy?

Posledná večera

27. července 2008 v 15:12 Leonardo Da Vinci
Posledná večera je svetoznámy obraz Leonarda da Vinci, ktorý namaľoval na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Meiláne. Je to posledná Ježišova večera, na ktorej oznamuje, že ho jeden z apoštolov zradí.
Ako sa uvádza v knihe Dana Browna Da Vinciho kód, autor tohto diela doň zakomponoval množstvo skrytých znakov. Uvádza, že na čestnom mieste vedľa Ježiša nesedí jeho najobľúbenejší a najmaldší apoštol Ján, ale Ježišova manželka Mária Magdaléna, ktorej existenciu chcela katolícka cirkev zatajiť. Dôkazom vraj má byť oblečenie Ježiša a Jána (Márie Magdalény), ktoré je akoby zrkadlovým obrazom. Ježiš mal na sebe červené rúcho a modrý plášť, zatiaľ čo domnelá Mária Magdaléna mala modré rúcho a červený plášť. Jin a jang.
Druhým znakom má byť, že Ježiš a jeho "nevesta" sa dotýkajú bokmi a odkláňajú sa od seba, čím vytvárajú jasné písmeno V. V knihe Da Vincoho kód sa tiež píše, že Ježiš musel byť ženatý, pretože bol Žid. Spoločenské pravidlá tých časov vraj doslova zakazovali ostať neženatým.
Je to síce pravda, ale Ježiš bol tiež zakladateľom katolíckej cirkvi. Kázal a bol v tých časoch niečo ako kňaz. A kňazi v rímskokatolíckej cirkni sa predsa neženia. Myslím, že Ježiš sa od židovskej viery dosť odklonil už len tým, že sa dal pokrstiť. Prečo by teda nemohol zostať nežentým? Možno tomu nerozumiem dobre, ale toto sú moje domienky.
Okrem toho Peter, ktorý sa nakláňa k Jánovi (Márii Magdaléne), má ľavú ruku pri jeho/jej hrdle, akoby ho/ju chcel podrezať. V ruke, ktorá akoby nikomu nepatrila, vraj Peter drží dýku, ktorý na Máriu Magalénu žiarli, pretože ju má Ježiš najradšej.
Obraz, na ktorom sú vyznačené Da Vinciho skryté symboly:
Písmeno V zrejme vidíte medzi Ježišom a jeho prísediacim po pravej ruke aj sami. Je to náhoda? Ktovie, či sa tými bokmi naozaj dotýkajú... zdá sa mi, že Ježiš sedí vzpriamene a len Ján (M. Magaléna) sa od neho odkláňa. Nemyslím, že by sa pod stolom skutočne dotýkali. Alebo žeby?

Umelecká tvorba Leonarda da Vinci

27. července 2008 v 14:16 Leonardo Da Vinci
Jeho všestranný, hlavne maliarsky, talent sa u Leonarda prejavoval už od malička. Podľa ranej historky namaľoval na štít jedného z otcových nájomníkov obraz hlavy Medúzy tak pôsobivo, že si ho otec ponechal.
Hovorí sa ,že nízkemu maliarskemu remeslu kvôli svojmu nízkemu pôvodu, ktorý mu bránil prístup k vyšším povolaniam. Jeho prvou zachovanou prácou je krehký anjel na Verrocchiovom obraze Krst Kristov a možno aj časť krajiny na tomto diele. Keď Verrocchio zbadal, že žiak zatienil svojho učiteľa, zaprisahal sa, že už nevezme štetec do rúk. Začiatok Leonardovej tvorby spadá do čias, keď sa v Taliansku rozvinula olejomaľba a naturalizmus v poňatí, ktorého najväčším predstaviteľom bol on sám - podľa jeho slov treba inšpiráciu hľadať v prírode a nekopírovať iných umelcov.
Jedným z jeho prvých datovaných diel je kresba Toskánska krajina (1474). Vrchol jeho umenia v tom čase predstavoval nedokončený obraz Klaňanie Troch kráľov. Majstrovským dielom počas jeho pobytu v Miláne je freska Posledná večera pre kláštor Santa Maria delle Grazie. Leonardo ju namaľoval na stenu refektára v rokoch 1495-1498 a uplatnil nové poňatie perspektívy, kde sa všetky línie miestnosti i stola zbiehajú v Kristovom čele, s pôsobivým zobrazením postáv Krista a jeho žiakov. Použil na to techniku postupného nanášania omietky, no toto dielo bolo znehodnotené už počas Leonardovho života. Hoci sa zachovalo veľké množstvo jeho kresieb (pozoruhodne prepracovaných), zostalo len málo jeho malieb.
Maľbou, ktorú Da Vinci namaľoval na požiadavky Rádu nepoškvrneného počatia, je obraz Madona v skalách. Pôvodný obraz mal byť strašne pohoršujúci. Mária sedí na zemi v modrom rúchu a pravpu rukou obijíma Ježiška. Oproti Márii sedí Uriel takisto s malým dieťaťom, pravdepodobne Jánom Krstiteľom. Namiesto tradičného výjavu, na ktorom Ježiš požehnáva Jána Krstiteľa, na pôvodnom Da Vinciho obraze to bolo naopak. Ján požehnával Ježiša a Ježiš sa podriaďuje jeho autorite. Ešte znepokojujúcejšie bolo, že Mária drží ľavú ruku vysoko nad hlvou malého Jána a prsty má hrozivo zahnuté ako orlie parúzy. Najnápadnejšie a najdesivejšie ale bolo, že len tesne pod Máriinými zahnutými prstami robí Uriel gesto zľava doprava - akoby odtínal krk neviditeľnej hlave, ktorú Mária zviera v ruke.
Da Vinci však bratstvo napokon upokojil tým, že namaľoval slabý odvar pôvodného obrazu Madona na skalách, ktorý sa však už zhodoval s požiadavkami cirkvi. tento obraz teraz visí v londýnskej národnej galérii.
Najznámejšou je určite fascinujúca Mona Lisa. Dodnes sa špekuluje, kto je táto záhadná usmievajúca sa žena. Niektorí dokonca tvrdia, že je to sám Da Vinci, hermafrodit či dokonca vymyslená osoba . Za povšimnutie však stojí aj krajina v pozadí Mony Lisy, ktorá je na ľavej a pravej strane odlišná. Ďalšou zvláštnosťou je, že obraz by musel byť maľovaný na vrchole veľmi vysokej veže alebo budovy, aby sa dosiahol takýto uhol pohľadu. Na tomto obraze by sa dalo nájsť ešte mnoho pozoruhodností, ktoré ho odlišujú od ostatných jeho doby.
Mona Lisa
Jeho najznámejším sochárskym pokusom bola socha s názvom Veľký kôň, ktorá sa však nikdy nevyhotovila. Veľa Leonardových zápiskov sa týka aj architektúry. Mal mnoho odvážnych návrhov katedrál, dómov, viacprúdových točitých schodísk,... No vrcholom jeho architektonických nápadov bolo "Ideálne mesto" navrhnuté pre Ludovica Sforzu, no ani toto nebolo nikdy uskutočnené.
Veľa jeho poznatkov bolo však v budúcnosti využitých pri iných stavbách.

ANATÓMIA
Podieľal sa na pitvách a vytvoril množstvo veľmi podrobných anatomických kresieb detailov srdca, svalov či ľudského embrya. Okolo roku 1490 vytvoril do svojho náčrtníka štúdiu Canon of Proportions (Kánon proporcií) podľa ideálnych proporcií mužského tela, ktoré popísal vo svojej práci rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio. Štúdia nazývaná Homo Vitruvius (Vitruviánsky muž) je jedna z Leonardových najznámejších a najpôsobivejších prác. Využil aj známy zlatý rez. Podľa svojich poznatkov zostrojil aj prvého robota.

Život Leonarda da Vinci

27. července 2008 v 14:09 Leonardo Da Vinci
Leonardo di ser Piero da Vinci sa narodil 15. Apríla 1452 v Anchiano, pri mestečku Vinci v Taliansku.
Leonardo sa narodil v dedinke Anchiano, blízko mesta Vinci v Taliansku. Bol nemanželské dieťa. Jeho otec, Piero da Vinci, bol mladý právnik a jeho matka, Caterina, bola pravdepodobne sedliackym dievčaťom.
Leonardo vyrastal so svojím otcom vo Florencii. Celý svoj život bol vegetarián. Okolo roku 1466 sa stal učňom maliara Andreu del Verrocchio. Neskôr sa stal nezávislým maliarom vo Florencii.
V roku 1476 bol anonymne obžalovaný z homosexuálneho styku so 17-ročným známym prostitútom, Jacopom Saltarellim, ktorý mu stál ako model. Spolu s ďalšími troma mladými mužmi ho obvinili z homosexuálneho správania. Nakoniec bol pre nedostatok svedkov oslobodený. V nasledujúcom období bol Leonardo a ostatní pod prísnym dohľadom florentských "Nočných strážnikov" - renesančnej obdoby mravnostnej polície.
Tvrdenie, že Leonardo bol homosexuál, sa všeobecne akceptuje. Najdlhší vzťah mal s krásnym delikventom Gianom Giacomom Caprottim da Oreno, ktorého nazýval Salai (malý diabol) a ktorý vstúpil do jeho služieb vo veku 10 rokov ako jeho sluha a asistent. Leonardo podporoval Salaia dvadsaťpäť rokov a vo svojom testamente mu zanechal polovicu svojich vinohradov.
Asi od roku 1482 do roku 1499 Leonardo pracoval pre Ludovica Sforzu, vojvodu Milána, kde si založil aj vlastnú dielňu s učňami. Tu sa chystal vytvoriť svoju najmonumentálnejšiu sochu "Gran Cavallo" (Veľký kôň) Pripravených 70 ton bronzu bolo však použitých na výrobu pušiek pri vojvodovom pokuse ochrániť Miláno pred Francúzskom. Po dobrovoľnom vzdaní sa Milána a zvrhnutí Sforzu sa aj so Salaiom a jeho priateľom Lucom Paciolim odišiel do Benátok a odtiaľ na konci jari 1500 späť do Florencie. Vo Florencii vstúpil do služieb Cesara Borgiu, syna pápeža Alexandra VI., zvaného "Vojvoda Valentino", ako vojenský architekt a staviteľ. V roku 1506 sa vrátil do Milána, vtedy už v rukách Maximiliana Sforzu, potom ako švajčiarski žoldnieri vyhnali Francúzov.
V roku 1507 sa Leonardo stretol s výnimočne krásnym 15-ročným aristokratom, grófom Francescom Melzim. Melzi sa stal jeho žiakom, životným druhom a dedičom.
V roku 1515 František I. znova obsadil Miláno, a Leonardo bol poverený vytvorením dekorácie (mechanického leva) pre mierové rozhovory v Bologni medzi francúzskym kráľom a pápežom Leom X., kde sa musel prvýkrát stretnúť s kráľom. V 1516, vstúpil do Františkových služieb a využíval panské sídlo Clos Lucé hneď vedľa kráľovskej rezidencie na kráľovskom zámku v Amboise , a dostával štedrú penziu. S kráľom sa stali blízkymi priateľmi.
Zomrel vo Francúzsku v meste Cloux roku 1519. V súlade s jeho poslednou vôľou nasledovalo jeho truhlu 60 žobrákov. Bol pochovaný v Kaplnke Saint-Hubert na zámku Amboise.
Leonadro Da Vinci

Mýtus

26. července 2008 v 19:21 | Enigma 2 |  Templári
Na pleciach templárov spočívajú ťaživé, temné tajomstá, respektíve obvinenia, z ktorých ich napokon osočovali. Na čiernych omšiach vraj modlitbami vyzývali trojhlavých pohanských bôžikov, v desivých rituáloch vykonávali najzvrhlejšie sexuálne praktiky a obetovali deti. Obvinili ich aj z čarodejníctva, pričom ženy údajne nútili k potratom. Okrem toho sa vraj modlievali k bôžikovi Bafometovi a šliapali po kríži. Akiste nie všetci rytierski mnísi boli svätí, no podobné poklesky sa pripisovali aj iným reholiam, keď sa ich snažili obviniť a tak zlomiť ich moc.
Pri domových prehliadkach inkvizícia nenašla žiaden dôkazový materiál, ktorý by takéto obvinenia potvrdzoval. Napriek tomu pretrváva predstava, že týchto rytierov obklopovala tajomnosť. Na nezavätených mohli templári skutočne pôsobiť tajomne, pretože boli zaviazaní absolútnou mlčanlivosťou. Ich prijímacie obrady veľmi pripomínali iniciáciu - zasväcovanie. Neskôr z toho vznikla fáma, že templári pohŕdajú krížom a sú homosexuáln založení - jedným z dôkazov malo byť napríklad aj to, že opát nového člena pri prijímaní do rehole bratsky pobozkal.
Množstvo výčitiek a obvinení spečatilo osud templárskych rytierov: roku 1312 rehoľu oficiálne zrušili. Keď roku 1314 upálili veľmajstra Jacqua de Molay a hlavného preceptora Normandie Geoffroi de Charnay, rehoľa akoby s konečnou platnosťou zmizla zo scény dejín. Templárski rytieri predsa len ďalej žijú aspoň v našich predstavách.

Pravda či fantázia?

26. července 2008 v 19:11 | Enigma 2 |  Templári
Templárske hrady sa týčili v mnohých európskych krajinách. Napríklad v Portugalsku vlastnili templári mohutnú pevnosť Tomar. Dodnes chodia chýri o tunajšej spleti tajomných podzemných chodieb. Ezoterici sa domnievajú, že niekde tam by mohol byť ukrytý "krištáľ večnej múdrosti" alebo takzvan= piate evanjelium, ktoré údajne Kristus napísal vlastnou rukou. Templári sami seba nazývali "rytieri Šalamúnovho chrámu". Pretože prvým sídlom rehoľného bratstva bolo miesto v Jeruzaleme, kde kedysi stál Šalamúnov hrad (templum), na ktorého základoch postavili Chrám Božieho hrobu (obr. dole)
Kópiu tejto jeruzalemskej sakrálnej stavby vybudovali v plnom rozsahu vo svojej portugalskej pevnosti Tomar, a tým je tento stavený komplex ešte záhadnejší. Dednes tu úrady nepovolili žiaden archeologický výskum, a tak tento hrad templárov ostáva aj naďalej opradený rúšom tajomstva.
Pevnosť Tomar

Vzostup a pád templárskych rytierov

26. července 2008 v 18:49 | Enigma 2 |  Templári
Roku 1139 vydal pápež Inocent II. Bulu, ktorou nariadil, že templári nie sú podriadení žiadnej svetskej ani cirkevnej moci, okrem moci pápežskej. Odvtedy sa začal rozkvet tejto rehole. Mnohí mladí šlachtici vstupovali do templárskeho bratstva a svoje majetky odovzdávali reholi, aby splnili požiadavku chudoby. Templárom tak pribúdali majetky, vrátane rozsiahlych pozemkov. Dosiahli moc a vplyv, ktoré už nemohol obmedziť žiadny svetský vládca.
Keď moslimské vojská dobyli Jeruzalem (1187) a Akku (1291), museli templári roku 1303 Svätú zem opustiť. Rehoľa tak stratila svoje pôvodné poslanie i zmysel existencie a bola nútená hľadať si nové pole pôsobnosti.
V južnom Francúzsku bolo pod jej vplyvom takmer celé územie Languedocu. Stalo sa tak po tom, čo templári nadviazali dobré vzťahy s katarmi, s náboženským hnutím, ktoré ako kacírske krvavo prenasledovali.
Templári tým upadli do podozrenia a nemilosti nielen u cirkevných, ale aj v svetských vládcov. Po ich nesmiernych pokladoch zatúžil aj sám kráľ Filip IV. V spojenectve so slabým pápžom Klementom V. Zasadil reholi zničujúci úder: v piatok, 13. Októbra 1307 všetkých templárov pozatýkali a neskôr postavili pred súd. Obvinili ich z vyznávania tajných kacírskych učení a z nemravných zvyklostí. Mnohých z nich mučili tak dlho, kým sa k hanebným činom nepriznali. Paradoxne však práve tým sa templári stali nesmrteľnými v povestiach a legendách.
Majetky templárov bol oficiálne prevedené na Rád johanitov s výnimkou Portugalska kde sa templári pretransformovali na Kristov Rád.

Templársky poklad

26. července 2008 v 18:38 | Enigma 2 |  Templári
Nesmierne príťažlivým sa stal nezvestný poklad templárov. V podvečer zničujúceho úderu, v októbri 1307, členov rehole varovali, načo sa z hlavného sídla rehole v Paríži vydal na neznáme miesto konvoj vozov. Odvtedy sa o rozprávkovom poklade šíria len dhady. Predpokladalo sa, že pklad ukryli na hrade Gisor pri Paríži, v južnom Francúzsku, v Španielsku, Portugalsku či v Škótsku. Mnohým templárom sa naozaj podarilo uniknúť do cudziny. Odniesli si so sebou aj tajomstvo svojej rehole, a nie je vylúčené, že jedného dňa sa na svetlo sveta dostanú poznatky, ktoré ukážu cestu k ich rozprávkovým klenotniciam.
V dávnom hlavnom sídle škótskych templárov položil sir William St. Clair roku 1446 základný kameň záhadnej sakrálnej stavby. Kaplnka Rosslyn Chapel sa vyznačuje množstvom tajomných znakov. William pochádzal zo šľachtického rodu, ktorý spájali s templármi mnohostranné vzťahy. Príslušníci rodu St. Clairovcov vraj založýili slobodomurársko lóžu, tajné bratstvo, ktoré zachovalo a sprostredkuvávalo ďalej poznatky templárov. Navyše je doložené, že templári ušli aj na škótsky ostrov Mull a tam založili tajnú rehoľu. V slobodomurárskej symbolike skutočne nachádzame početné templárske znaky. Hlavným symbolom je Šalamúnov hrad.
Rosslyn Chapel

Boží bojovníci

25. července 2008 v 13:39 | Enigma 2 |  Templári
LAT.NÁZOV:Milities Templi, Fratres MIlitiae Templi
ZNAK:v striebornom poli červený kríž
ERB:dvaja rytieri na jednom koni
ODEV:biely plášť s červeným osemhrotovým krížom vľavo na prsiach
Jednou z najtemnejších kapitol európskych dejín je zničenie templárskej rehole. Roku 1314 vydýchol naposledy v blčiacich plameňoch hranice v blízkosti katedrály Notre Dame v Paríži za fanatického jasotu davu posledný veľmajster templárov Jacques de Molay. Po siedmych rokoch žalárovania a mučenia ho obvinili z blahorúhačstva a sodomie a odsúdili ho na smrť. Keby nebol odvolal vynútené priznanie, bel by si zachránil život. Zoči - voči preklial pápeža i francúzskeho kráľa, ktorí bezohľadne zakročili proti reholi. Už o niekoľko mesiacov neskôr sa kliadba vyplnila, pretože obaja náhle umreli. Čo sa však prihodilo, že templárov, ktorých si kedysi tak vysoko vážil cisár, pápež i celý kresťanský svet, začali tak tvrdo prenasledovať a zničili ich takým krutým spôsobom?
Mystické tajomstvo obklopuje templárov už od čias založenia ich rehole. V období krížových výprav, presnejšie roku 1119 sa Hugo de Payens v sprievode niekoľkých ďalších francúzskych rytierov vydal na cestu zo Champagne do Jeruzalema, aby sa tam prísne vojensky zorganizovali a prevzali ochranu nad pútnikmi na cestách do Svätej zeme. Kráľ Jeruzalema Balduin II. Poskytol tomuto malému bratstvu podporu. Rytieri dokonca dostali k dispozícii časť kráľovského paláca na mieste niekdajšieho Šalamúnovho chrámu, nazývaného po latinsky Templum Salomonis. Odtiaľ pochádza aj ich pomenovanie templári.
Rehoľa templárov čoskoro zažila rýchly vzostup. Bohatla vďaka darom z mnohých európskych krajín a navyše dostávala početné privilégiá, ako napríklad oslobodenie od cla a od všetkých poplatkov. Jednako toto rehoľné spoločenstvo dostalo základy vo Francúzsku. Veľkým ochrancom templárov sa stal zakladateľ cisterciánskej rehole sv. Bernard z Clairvaux a rytieri dali sľub, že budú viesť život podľa štatútov jeho rehole: pridržiavať sa zdržanlivosti, poslušnosti, chudoby a bojovať proti neveriacim.